Kultúra

Pôvodné domy boli stavané z dreva, alebo kameňa. Pred prvou svetovou vojnou sa domy začali stavať z nepálenej tehly. Tieto tehly vyrábali obyvatelia cigánskeho pôvodu, ktorých do obce priviedol od Veľkých Kapušian gróf Szirmay práve za týmto účelom. Domy boli od seba oddelené úzkym dvorom, okolo ktorého žili niekedy aj štyria gazdovia. Takého dvory s viacerými domami sú zachované ešte dodnes v centre obce na ulici nazývanej „Andelska strana“, nazvanej pravdepodobne podľa toho že na tejto ulici stojí kostol. Po prvej svetovej vojne sa začalo s používaním pálenej tehly.

V roku 1926 bola zriadená obecná knižnica a bola umiestnená v škole. Knižnica nebola veľká, v roku 1938 obsahovala len 128 kníh. Požičiavanie bolo bezplatné a vykonával ho riaditeľ školy. V roku 1968 vznikla stredisková knižnica pod ktorú patrili knižnice obcí Belá nad Cirochou, Modrá nad Cirochou a Zemplínske Hámre.

Prvé kino „Jas“ bolo v obci zriadené v roku 1950. Umiestnené bolo v budove „potravného družstva“ (na mieste terajšieho motorestu). Neskôr bolo premiestnené do budovy kultúrneho domu, ktorý bol postavený v rokoch 1958-1961. Knižnica funguje dodnes, kino však v konkurencií televízie a videa zaniklo.

V obci bolo mnoho zvykov, ktoré sa pripájali k rôznym rodinným udalostiam, cirkevným sviatkom, ročným obdobiam a mnohým ďalším udalostiam.

Svadba

Medzi rodinné udalosti patrila svadba, ktorá trvala týždeň. Po rokoch hladu, keď boli dlhé svadby zakázané, trvala už len tri dni. Takýto zvyk sa udržal až do druhej svetovej vojny. Prvý deň bola rozlúčka ženích s mládežou pri hudbe. Druhý deň sa u mladoženícha vil veniec a zaniesol sa mladuche. Potom boli svadobné obrady a hostina. Tretí deň bola prvá návšteva mladuchy u svojich rodičov spojená s hostinou. Tradícia vitia vienka sa zachovala dodnes.

Vianoce

Na Vianoce sa nosila slama do izieb ako symbol toho, že pán Ježiš sa narodil v maštaľke. Tento zvyk sa zachováva až dodnes u starších ľudí. Dievčatá odchádzali pred štedrou večerou von na dvor, a z ktorej strany počuli brechať psa odtiaľ mal prísť pytač. Najstarší člen rodiny po večeri zahasil sviečku. Keď išiel dym zo sviečky rovno hore, tak do roka v rodine nikto nezomrie. Deď dym išiel bokom na niektorého člena rodiny, ten mal zomrieť. Mládež a najmä chudobné deti chodili vinšovať, za čo dostávali odmenu vo forme naturálií. Neskorší vinšovači predstavovali betlehemcov. Okrem zvykov boli aj rôzne povery a pranostiky. Keď na Vianoce bolo jasno, očakávala sa slabá úroda na poli. Na Štedrý deň nesmela prísť do domu žena ako prvá, lebo sa verilo, že sa v tom dome stane nešťastie, a preto skoro ráno chodili chlapi s vinšom na návštevy

Veľká noc

Na Veľkú noc chodili mládenci s muzikantmi polievať dievčatá. Vo Veľkonočnú nedeľu ráno sa svätili v kostole jedlá, ktoré donášali vo veľkých košoch. Po posvätení každý utekal domov z kostola čo najrýchlejšie, aby bol taký šikovný celý rok.

V novembri a decembri, keď skončila práca na poli, konali sa priadky. Mládež sa schádzala v niektorom dome, kde dievčatá priadli konope a chlapci – „parobci“ sa zabávali rôznym spôsobom. Jedna skupina navštevoval druhú v maskách, tzv. pudzákoch.
Fašiangy trvali tri dni. Počas nich boli tance a hostiny. Dievčatá a mladé nevesty museli dobre skákať, aby im na poli narástlo veľké konope. Dievčatá na lúke spevom a tancom v kruhu – karičke – vítali jar. Mládenci a deti sa pritom zabávali rôznymi hrami. Obyvatelia chodili poobliekaní v krojoch. Dievčatá mali vlasy učesané a zapletené, na konci mali uviazanú stuhu – „mašľu“. Len doma a pri práci nosili na hlave šatku – „chrustku“. Vydaté ženy od svadby nosili na hlave čepiec a šatku, bez toho nechodili nikam.

Na kultúrnom poli reprezentuje obec folklórna skupina „Kudzeľ“, ktorej bohatý repertoár, čerpajúci z ľudových tradícií obce a sotáckeho regiónu znásobený zanietenosťou členov skupiny pomáha pripomínať účastníkom starodávne zvyky a tradície. O tom, že sa im to darí svedčia popredné umiestnenia na rôznych folklórnych súťažiach ako aj záujem o ich vystúpenia nielen v širokom okolí, ale aj v zahraničí. Vznikla v roku 1979 z iniciatívy Okresného osvetového strediska v Humennom na podnet pracovníčky oddelenia pre záujmovo-umeleckú činnosť Evy Minichovej. Do roku 1985 pracovala pod vedením Gabriely Kalixovej, po nej vedenie prevzal Daniel Mesároš a od roku 1989 je vedúcim skupiny Ľubomír Badida. V súčasnosti pracuje pod záštitou Obecného úradu v Dlhom nad Cirochou a odbornú pomoc poskytuje Vihorlatské osvetové stredisko v Humennom. Na začiatku mala skupina len deviatich členov. Postupne do skupiny prichádzali noví členovia – nielen ženy, ale aj muži. DFSk Kudzeľ nemá vlastnú ľudovú hudbu. Spev je sprevádzaný iba akordeónom. Na podujatiach, ktoré organizuje Vihorlatské osvetové stredisko, skupina príležitostne spolupracuje s ľudovou hudbou Sokolej pod vedením Miroslava Kerekaniča. Tento orchester ľudových nástrojov pomáhal i pri nahrávke kazety.

Kroj

Tradičný odev – kroj má spomedzi javov ľudovej kultúry osobitné postavenie. Svojou farebnosťou a malebnosťou, rôznorodosťou foriem a pestrosťou výzdoby púta pozornosť nielen laických pozorovateľov, ale aj umelcov a odborníkov – etnografov. V najstaršom období mali na tradičný odev veľký vplyv geografické prostredie a klimatické podmienky, ktoré určovali základné materiály, z ktorých sa kroj zhotovoval, a jeho celkový charakter. Ľudový odev už zďaleka napovedal, z ktorej oblasti pochádza jeho nositeľ. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia došlo k zmenám vo vývoji a existencii tradičného odev. Nový životný štýl vytlačil za každodenného života tradičný odev. V Dlhom nad Cirochou sa prestal nosiť ešte pred druhou svetovou vojnou. Ľudový odev pre DFSk Kudzeľ bol nanovo vyrobený na základe výskumu PhDr. Jána Chomu, CSc., v humenskom regióne. Jeho práca vznikla v rámci výskumných úloh Okresného vlastivedného múzea v Humennom v rokoch 1989-90 a opierala sa aj o autorove osobné výskumy v rokoch 1953-54, ktoré uskutočnil v rámci bývalého Krajského múzea v Prešove, ako aj v rámci výskumných úloh Zemplínskeho múzea v Michalovciach počas celej existencie tohto múzea.

Mužský odev

Základným odevom bola košeľa (košuľa), vesta (lajbik), spodné nohavice – gate (gači) a nohavice (nohavki). Vrchnými odevmi boli guby (gubaňe), kabátiky (kikľe) a kožuchy. Sviatočné košele boli zdobené vyšívaním na prednej časti a rukávoch. Vesty sa šili z čierneho, tmavomodrého alebo bordovočerveného, prípadne hnedého súkna a podšívali ich domácim plátnom. Siahali po pás. Stojačik krk neobopínal. Vpredu boli 3-4 rady farebných gombíkov. Každý rad mal inú farbu. Vrchné nohavice (činovaťe) boli z domáceho plátna. Vpredu mali rázporky, vyšívané vrecká, ornamenty okolo zášiviek v páse i z vonkajšej nohavíc. Obúvali sa čierne čižmy. Vrchným letným odevom boli kabátiky (kikľe), zimným kožuchy ( boli krátke, hnedej farby bez ozdôb, obšívané čiernou barančinou)a guby (boli dlhšie, siahali do polovice lýtok). Súčasťou boli klobúky s farebnými stužkami, konce viseli zo striežky klobúka. Za stuhu zapichovali pierko z kohúta. Starší muži si v zime pokrývali hlavu baranicami.

Ženský odev

Priamo na telo sa obliekali oplecko (opľečko) a spodnička (podolok). Spodnička bola úzka priliehavá suknička siahajúca od pása takmer po kolená. Spodné sukne (biloty) si obliekali šesť až sedem naraz, niektoré aj desať. Na ne sa obliekala naškrobená vrchná sukňa (fodraš). Boli z lacnejších látok svetlejšieho odtieňa s drobnými kvietočkami. Vrchné sviatočné sukne (kabaty), boli z drahších látok. Na vrchnú sukňu patrila zástera (fartuch). Živôtiky (lajbliky) sa obliekali na oplecká, bývali červené alebo bordové, dievčenské boli biele. Vpredu i vzadu mali vetvičkové ornamenty s ružicami. Malé vyšívané šatôčky (chustočki) boli neodmysliteľným doplnkom, držali sa v dlani alebo boli zapichnuté za pásom tak, aby výšivka bola viditeľná na celom obvode. Čepce úplne zanikli po 1. svetovej vojne. Namiesto nich vydaté ženy nosili malé trojuholníkové šatky, vlasy sa upravovali do „koňťí“ s použitím dreveného „kolka“. Na hlavu si uväzovali kašmírové, hodvábne, delénové alebo iné tenké šatky (chustki). Vrkoč pri konci zviazali stuhou (pantľikom) na veľkú mašľu. Na nohy obúvali čižmy alebo vysoké šnurovacie topánky. V chladnom období obliekali vatované kabátce (vizitki), šili sa z čierneho, tmavomodrého alebo zeleného súkna. Kabátiky „ľepetanki“ sú vývojovo mladšie, boli z pestrého brokátu, ozdobené našívanými stužkami, čipkami a rôznymi ozdobami. Nosili aj veľké vlnené šatky (trebuchouki), prehodené na chrbát cez plecia, vpredu s koncami preloženými cez prsia.

Detský odev

Od tretieho do ôsmeho až desiateho roku bola jediným odevom dlhá košieľka (soročka). Bola ušitá z jednej dĺžky domáceho plátna preloženého napoly, vystrihol sa otvor a krátky rázporok, aby prešla cez hlavu. Mali dlhé rukávy siahajúce k zápästiu. V lete mali krátke. Rozdiel medzi chlapčenskou a dievčenskou soročkou bol vo výzdobe – dievčenské boli na predných dieloch a v plecovej časti rukávov vyšívané. Po ôsmom až desiatom roku dostali chlapci prvé dlhé nohavice z domáceho plátna. Dvanásť – trinásťroční dostali keprové nohavice. Dievčatá po zanechaní soročky nosili „vigani“ – sukienky z lacných kartúnových alebo barchetových látok pevne prišité k jednoduchým blúzkam s dlhými rukávmi. Od včasnej jari do neskorej jesene deti behali bosé, na zimu nosili krpce.

Úradné hodiny

Pondelok: 07:30 - 12:00 13:00 - 15:30
Utorok: 07:30 - 12:00 13:00 - 15:30
Streda: 07:30 - 12:00 13:00 - 15:30
Štvrtok: 07:30 - 12:00 13:00 - 15:30
Piatok: 07:30 - 12:00 13.00 - 15.30

Fotogaléria

Kalendár

Iné

Kalendár zvozu odpadu