História

Výhodná poloha bola príčinou toho, že sa tu usadili naši predkovia. Prvé stopy osídlenia sú z mladšej doby kamennej. Nálezy svedčia o pohybe pravekých lovcov a zberačov. Neskoršie nálezy svedčia o obchodnej trase smerom na východ. Dlhé nad Cirochou je jednou z najstarších obcí v regióne, nakoľko geografická poloha a pomerne kvalitná pôda vyhovovali prvým osadníkom tohto územia. Svojou polohou a hlavne názvom patrí obec do 13. storočia. To však nevylučuje možnosť, že tu obyvateľstvo nemohlo sídliť už skôr.

Najstaršia písomná zmienka o obci je z roku 1333 a obec sa v nej spomína pod názvom Longo Campo (Dlhé Pole). Zmienka pochádza z veľkého registra pápežských kolektorov o zaplatených desiatkach. Tento záznam svedčí o existencií farnosti, ktorá obsiahla celé údolie rieky Cirochy. O tom, že farnosť Dlhé jestvovala už v roku 1333 píše vo farskej kronike farár Ján Spavelko.Odvoláva sa na dokumenty diecézneho archívu v Jágri. Neskoršie písomné záznamy o obci sa týkajú panstva rozvetvenej rodiny Drugethovcov. Zmienka z roku 1451 hovorí o neuskutočnenej rodinnej deľbe medzi Druhethovcami. Od roku 1322 do konca 17. storočia patrila obec Drugethovcom, od roku 1774 rodine Szirmayovcov, ktorí si tu v 18. storočí postavili aj sídlo – kaštieľ, postavený v štýle francúzskeho baroka.

V roku 1556 mala obec 16 port – dvorov, 4 želiarov, 3 richtárov u 3 zemepánov, sluhu a záhradníka. V roku 1787 bolo v obci 151 domov a 1236 obyvateľov, v roku 1828 198 domov a 1485 obyvateľov. Počet obyvateľov bol ovplyvnený rôznymi nákazlivými chorobami (1600, 1643, 1645 – morová epidémia, 1824, 1827, 1831 – cholera), vojnovými udalosťami, alebo hromadným odchodom obyvateľstva za prácou. Veľké vysťahovalectvo nastalo v rokoch 1880 – 1890 do USA a Kanady a v rokoch 1928 – 1939 aj do Brazílie, Argentíny, Francúzska a Belgicka. V obci sa často vyskytoval aj hlad, ktorého príčinou boli suché, alebo príliš mokré roky. Veľký hlad bol v roku 1816 a potom v roku 1827. Zemetrasenia v tomto kraji, ktoré boli zapríčinené vyhasnutou sopkou Vihorlatského sopečného pohoria, boli viackrát. No najväčšie zemetrasenie bolo v roku 1715, kedy boli poškodené aj niektoré budovy. Obyvateľstvo sa živilo prácou na poli, alebo v rozľahlých okolitých lesoch a pastierstvom.

V 17. storočí bol postavený prvý mlyn z dreva. Poháňala ho voda z umelo urobeného mlynského potoka, ktorá pritekala z rieky Cirochy a do nej aj odtekala. Koncom 18. storočia bol tento mlyn zbúraný a neskôr postavený nový, ktorý sa po viacerých úpravách zachoval dodnes. Prítok vody do mlynského potoka bol zabezpečený hrádzou na Ciroche. Po každoročných jarných záplavách bola hrádza, v Dlžanskom dialekte nazývaná „hac“, poškodená a preto sa musela každoročne opravovať.

Od roku 1322 do konca 17. storočia patrila obec Drugethovcom, od roku 1774 rodine Szirmayovcov, ktorí si tu v 18. storočí postavili aj sídlo – kaštieľ, postavený v štýle francúzskeho baroka, ktorý sa zachoval dodnes. Po 2. svetovej vojne slúžil ako škola, MNV i ako obchod. V súčasnosti je polovica obývaná, druhá chátra. V časti lesa tzv. „Tristci“ bol v roku 1843 postavený kaštieľ, kde sa schádzalo panstvo na poľovačky. Keď bol rozpredaný pánsky majetok, kaštieľ aj s priľahlými lesmi a lúkami kúpil továrnik Zdenek Kostelník. Neskôr bol upravený ako rekreačné stredisko. V súčasnej dobe patrí opäť pôvodnému majiteľovi.

V roku 1811 bol postavený liehovar, ktorý v roku 1908 zbúrali a na jeho rumoviskách si židia postavili synagógu, ktorú ľudia volali „bužňa“. Dnes na jej mieste stojí rodinný dom. Počas letných horúčav sa vyskytovali silné búrky. Blesky mnohokrát zapríčinili požiare, ktoré spôsobili veľké škody na budovách a na dobytku. V roku 1840 bola búrkou a krupobitím úroda úplne zničená. V tomto roku bola aj veľká povodeň. Ďalšia povodeň bola v roku 1928.V roku 1924 bol v obci veľký požiar, zhorelo približne 20 domov a 20 stodôl.

V roku 1860 bola postavená píla na mieste pod takzvaným Pľašikom. Keďže doprava dreva na toto miesto bola ďaleká, premiestnili pílu vyše kaštieľa v Tristci, kde sa donedávna zachovali betónové základy tejto píly, prezývanej Fabrika. V roku 1909 sa začalo s výstavbou železničnej trate Humenné-Stakčín, ktorá prechádza južným okrajom obce. Pílu preto premiestnili ku stanici v obci a viedla k nej úzkokoľajná železnica. Vagóny do lesa ťahali voly a z lesa s nákladom išli spádovo sami brzdené obsluhou. Drevo, ktoré sa nehodilo na spracovanie na píle, bolo buď zvezené ako palivo, alebo hneď v lese spracované na drevené uhlie. V roku 1911 bol založený v obci družstevný obchod – „potravné družstvo“.

Do života farnosti zasiahli aj dve svetové vojny. V prvej svetovej vojne bol pozastavený normálny vývoj obce, prerušené vyučovanie v škole a budova školy sa stala nemocnicou pre vojakov. Obec zasiahli aj rôzne choroby, ktoré priniesol so sebou prechádzajúci front. O konci vojny sa obyvatelia dozvedeli až od vojakov, ktorí sa vracali z frontu. V roku 1918 bola vyhlásená Československá republika po rozpade Rakúsko-Uhorska. 1. septembra 1919 sa začalo vyučovanie v škole. Nedostatok pracovných príležitostí malo za následok vysťahovalectvo. Neprešlo veľa času a nastala druhá svetová vojna. Z obce boli odtransportované židovské rodiny a ich majetok bol rozpredávaný na dražbe obvodným notárom. Obec bola aj priamo postihnutá vojnovými udalosťami, lebo cez ňu prechádzal front. Zničená bola železničná trať, poškodené telefónne stĺpy, mosty, viacero domov zhorelo.

Významnou udalosťou novodobých dejín obce je ľudová vzbura v roku 1949, ktorá bola významnou súčasťou boja proti násilnej ateizácií spoločnosti po nástupe komunizmu k moci. Po komunistickom prevrate vo februári 1948 si komunisti uzurpovali všetku moc v štáte. Tŕňom v oku im bola katolícka cirkev. Komunisti chceli previesť rýchlu ateizáciu, preto v prvom rade si zaumienili odstaviť kňazov. V roku 1949 sa začala tzv. „Katolícka akcia“, ktorej cieľom bolo odrezať spojenie Cirkvi s Vatikánom a podriadiť ju štátnej moci. Proti tomu sa biskupi a kňazi samozrejme bránili a preto im bolo zakazované účinkovanie, kňazi boli zatýkaní pod zámienkou nepriateľstva a kolaborácie proti ľudovodemokratickému štátu. Veriaci si svojich kňazov bránili a preto dochádzalo k mnohým násilným i tragickým udalostiam. Mnoho utrpenia a sĺz si vyžiadali aj udalosti v obci v júni 1949 známe pod názvom „Krvavá nedeľa“.

Odsúdených bolo 38 osôb, z toho 6 osôb na nepodmienečné tresty odňatia slobody pre zločin alebo previnenie vzbury. Okresný súd v Humennom, podľa zákona o súdnej rehabilitácií roku 1991 právoplatne rehabilitoval 32 odsúdených. Ďalší 6 boli rehabilitovaní v roku 1993 Najvyšším súdom v Bratislave. Tým boli ukončené udalosti z roku 1949. V mysliach mnohých však ostala krutá spomienka na doby tvrdej vlády komunistického režimu. Predovšetkým však príkladné hrdinstvo a rozhodnosť Dlžanov postaviť sa na obranu základných ľudských práv, ktorým je aj právo na náboženské vyznanie. Ako stojí v oslobodzovacom rozsudku Najvyššieho súdu SR: „Neprítomnosť ich farára v obci, a tým aj nemožnosť konania náboženských obradov považovali oprávnene za vážnu ujmu na svojich občianskych právach. Tieto práva boli zaručené v ústave v § 15 a následne o slobode svedomia a vyznania Ústavy zo dňa 9. mája 1948 a v článku 18 Všeobecnej deklarácie ľudských práv prijatej OSN dňa 10. decembra 1948.“

Po násilnej kolektivizácií v roku 1960, keď ľuďom zhabali skoro všetok majetok a založili v obci JRD sa výrazne menila štruktúra zamestnanosti v obci. Z roľníkov sa stali zamestnanci nových fabrík, najmä strojárskeho Vihorlatu v Snine a chemicko-textilného Chemlonu v Humennom. Obyvatelia si našli prácu v miestnej súkromnej firme Drevop, ktorá zamestnala okolo 130 ľudí. Rôzne potrebné služby v obci zabezpečili drobní podnikatelia a živnostníci.

Pečať Historická pečať 

Úradné hodiny

Pondelok: 07:30 - 12:00 13:00 - 15:30
Utorok: 07:30 - 12:00 13:00 - 15:30
Streda: 07:30 - 12:00 13:00 - 15:30
Štvrtok: 07:30 - 12:00 13:00 - 15:30
Piatok: 07:30 - 12:00 13.00 - 15.30

Fotogaléria

Kalendár

Iné

Kalendár zvozu odpadu